Tlmačskí študenti navštívili tábor smrti

„Tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova prežili.“ G. Santayana

Aj v duchu tohto výroku sme sa rozhodli okrem plnenia si školských povinností aj trochu oddýchnuť si a vybrali sme sa na exkurziu do Poľska. Naše kroky viedli do koncentračného tábora v Osvienčime, ktorý bol počas druhej svetovej vojny nemeckým vyhladzovacím táborom, ktorý postavili na príkaz H. Himmlera. Po napadnutí Poľska sa jeho prvými väzňami stali práve Poliaci. V plynových komorách však našli smrť predovšetkým Židia, ale aj Rómovia, sovietski vojnoví zajatci a ďalší. Zahynulo v ňom približne 1,5 milióna nevinných ľudí.

„Už pri vstupe do tábora sa mi to zdalo hrozné. No keď sme začali chodiť po jednotlivých budovách, začal som oveľa viac premýšľať, aké to naozaj muselo byť. A tak by sme si mali uvedomiť, ako sa dnes máme dobre.“, prezradil nám tretiak Alexander Kopsa.

Tábory boli v Osvienčime tri. Ako prvý bol postavený v roku 1940 Auschwitz I. O rok neskôr Auschwitz II. (Birkenau). Zo spomínaných dvoch táborov väzni často odchádzali do pracovného tábora v Monowiciach, Auschwitz III. Väzňov pri odchode a príchode z práce vítal cynický nápis “Arbeit macht frei.”- „Práca oslobodzuje.“

Dozvedeli sme sa množstvo informácií o živote v koncentračných táboroch cez životné príbehy ľudí, ktorí tu prežili obrovské násilie a utrpenie. Mali sme možnosť pozrieť si stavby, plynové komory, šatstvo, vlasy obetí ako i ďalšie exponáty. Počas výkladu sme položili množstvo otázok adresovaných sprievodkyni. Po spoznaní, aké veľké môže byť ľudské utrpenie zapríčinené ľuďmi, sme prehodnotili význam slobody, ktorú v súčasnosti považujeme ako za neodmysliteľnú a prirodzenú súčasť života.

„Nechápem, ako mohol človek človeku spraviť niečo tak ohavné a ponižujúce, keď sme si predsa všetci rovní a nemali by sme robiť medzi sebou rozdiely. Určite to treba vidieť, lebo podľa mňa treba to aspoň na chvíľu precítiť, nielen sa o tom učiť.“, prezradila svoje dojmy programátorka Katarína Kováčová.

Sprievodkyňa sa s nami rozlúčila slovami: „Vážte si, že ste slobodní, lebo keby ste tu museli pracovať pri teplote ­-20°C bez zimného šatstva a obuvi, jesť jedenkrát za deň a vykonávať toaletu len na základe povolenia príslušníkov komanda, vtedy by ste skutočne pochopili, že sloboda je jednou z najdôležitejších hodnôt ľudstva.“

Táto exkurzia nám pripomenula fatálny omyl ľudstva, dala ponaučenie z chýb minulých a predovšetkým nedopustiť, aby sa v budúcnosti tento omyl zopakoval. Osvienčim je miestom plným bolesti a zúfalstva a platí staré známe, že je „lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.“

                                                                                                 Mgr. Marián Sabala