Vždy ma potešilo, keď môj, teraz už dospelý syn priniesol zo škôlky v upotenej ručičke cukrík so slovami „to je pre sestričku“. Takisto ma hrialo na srdci, keď po večeri bez slova vzal utierku a utrel riad. Žiadne veľké slová, nijaké objímania, ani hladkanie by ma nepresvedčili o jeho cite ako tieto činy.
Pomôcť človeku nemusí vždy znamenať, že ho vytiahneme z horiaceho domu, rozvodnenej rieky, či spod lavíny. Zachrániť môžeme aj pred zlou náladou, smútkom a nepríjemnými myšlienkami. Nevyžaduje si to mimoriadne hrdinstvo, silu alebo odvahu. Chce to málo. Možno práve taký cit, aký som objavila u svojho syna. Ten ľudský. Kto ho má, ten zvyčajne zistí, že s priateľom či blízkym nie je niečo v poriadku. A už vlastne v tej chvíli urobí prvý krok k pomoci. Viem, ľudia majú všelijaké starosti, s ktorými si nevedia rady. Preto sa naučme rozdávať pochopenie a úsmev, nešetriť milými slovami, ktoré často pomôžu viac, než si myslíme. Naučme sa srdcom počúvať nemé volanie o pomoc. Naučme sa myslieť na iných.
Človek je naozaj dobrý až vtedy, ak vo svojom srdci nájde miesto aj pre toho druhého. A potom každý deň, v ktorom nás niekto rád stretne a rád uvidí, a ktorému rozjasníme aspoň chvíľku, stojí za to žiť.
Mgr. Edita Andrášiová