1. časť nájdete tu: Osudy hradiska Hrádze v 20. storočí

2. časť

Záujem dobovej tlače o hradisko neutíchal ani ku koncu roku 1935. Na stránkach Slovenského denníka bol 22. novembra uverejnený článok, ako Nitrianska župa Klubu československých turistov žiada pamiatkový a krajinský úrad, „aby zakročil v záujme záchrany význačných pamiatok“. Okrem hradiska Hrádze autor článku tiež spomenul známy rímsky kastel v Iži, či archeologickú lokalitu v Nitrianskom Hrádku.     

Keďže hradisko ležalo v tomto období na území okresu Zlaté Moravce, jeho ochranou sa 20. decembra 1935 zaoberal Okresný výbor v Zlatých Moravciach. S ohľadom na zachovanie hradiska, prijal uznesenie v ktorom navrhol Krajinskému výboru v Bratislave vo verejnom záujme jeho vyvlastnenie. Výbor zároveň poveril svojich členov Ruda Krušinského a Alexandra Minarovitša, aby priamo v teréne zistili aktuálny stav hradiska a aké opatrenia sú potrebné na jeho záchranu.

V archívnom spise z decembra 1935 sa ďalej píše, že už v tomto období bola spoločná plocha hradiska rozdelená medzi viacerých vlastníkov (prídelcov). Aj jedna z mála archívnych snímok hradiska pravdepodobne z roku 1935 zachytáva už azda vymerané a vytýčené parcely.

Úvodnou obhliadkou Jana Eisnera zo Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku, záujem o záchranu hradiska z ich strany neskončil. Už 20. decembra 1935 referát adresoval list priamo Krajinskému úradu v Bratislave. V ňom mu opísal situáciu a žiadal ho, aby na dočasnú dobu priestor hradiska vyvlastnil. Svoju požiadavku zopakoval 27. decembra a zároveň uviedol: „Hradisko má dobre zachovalé valy, dômyselne opevnenú bránu a vyniká tiež svojou prehľadnosťou, lebo je holé. S jeho valu alebo z prostriedka hradiska je možné celú jeho plochu prezrieť. Hradisko je teda vzácnym objektom pre turistickú návštevu skytajúc svojou prehľadnosťou vzácny názor na staré opevnenie. Spolu je cenným objektom pre archeologický výskum, lebo jeho plocha, súc pašienkom, nebola roľníckymi prácami pozmeňovaná. Premenou pašienku vo vinohrady stratilo by hradisko obe uvedené cenné vlastnosti.“  

Štátny prídelový komisár v Zlatých Moravciach zvolal na 4. januára 1936 vo veci vyšetrenia ohľadom ochrany hradiska stretnutie všetkých 32 vlastníkov priamo na hradisku. Nateraz nevieme, aký bol výsledok stretnutia. V spise sa však uvádza, že vlastníci mali byť upozornení, že v prípade vyvlastnenia, budú musieť hradisko poskytnúť za nadobúdaciu sumu.

Okresný výbor v Zlatých Moravciach 13. februára 1936 prijal uznesenie, že požiada Štátny referát o zakročenie na pozemkovom úrade. Malo sa tak zabrániť definitívnemu rozparcelovaniu hradiska na vinice. Reakcie úradov tak hovoria o tom, že pristupovali k ochrane hradiska s plnou vážnosťou. To sa však už nedá povedať o niektorých vtedajších vlastníkoch parciel. Tí, ako to hodnoverne dokumentujú viaceré dokumenty v archívnych spisoch, naťahovali niekedy aj zámerne riešenie celej situácie až do roku 1939.

            Jedným z opatrení na záchranu lokality z roku 1935 bolo, aby sa kamenný lom rozširoval len do strán a nie smerom na valové opevnenie. Pasienkové spoločenstvo v Tlmačoch, ktorému lom patril, nebralo ani túto požiadavku vážne. V máji roku 1937 požiadal v Leviciach jeho predseda Lukáč Ižold o lámanie kameňa na dobu neurčitú. Nakoľko ale územie s hradiskom spadalo pod okres Zlaté Moravce, žiadosť bola presmerovaná na tamojší okresný úrad. Na opakované úradné výzvy, aby L. Ižold bližšie konkretizoval svoje požiadavky, však odpoveď ani koncom roku 1937 neprichádzala. Kameň však napriek tomu lámali ďalej, pretože už v roku 1950 bola juhovýchodná časť valového opevnenia hradiska čiastočne odťažená.

Spracované podľa archívnych materiálov z Archívu Pamiatkového úradu SR, Štátneho archívu v Nitre, Pamätnej knihy obce Kozárovce a Slovenského denníka.  

Hradisko
Fotografia pravdepodobne zo záveru roka 1935 zachytávajúca vstupnú časť do hradiska.
Zdroj: Pamätná kniha obce Kozárovce, s. 133

PhDr. Matúš Martinák