Aká bledá je závisť

„Závidím cestám, že môžu viesť, závidím stromom okolo ciest,“ znie v jeden piesni českého básnika Jiřího Grossmana.

         Ak dovolíte, zamyslím sa spolu s vami nad vlastnosťou, ktorá pravdepodobne vznikla vo chvíli, keď jeden človek vlastnil viac ako druhý. A pretože doteraz nebolo a vlastne ani nie je na Zemi miesta, kde by všetci ľudia mali všetkého rovnako je závisť stará ako svet. Môžeme povedať, že sa nevyhne ani takému človeku, ktorý o sebe tvrdí, že nikdy nikomu nezávidel. Závisť je vlastnosť je prirodzená a vymiesť sa nedá. Vo vzťahoch medzi ľuďmi nás však zaujíma, do akej miery ju vieme ovládať a v sebe krotiť, aby neprestúpila mieru únosnosti. Veď závisť medzi ľuďmi vie narobiť veľa zlého. Dokáže rozbiť dávne priateľstvá, pohnevať susedov, oddeliť od seba rodiny a dokonca doviesť aj do súdnej siene, kde iba paragrafy utíšia rozvírenú hladinu.

         Závidieť sa  dá všeličo. Peniaze, majetok, uznanie, vzhľad, zdravie, povaha, schopnosti, mladosť, láska, pekné priateľstvo, vyrovnané manželstvo. Je pochopiteľné, že je príjemné môcť si dopriať, mať dostatok hmotného majetku, ale myslím si, že to, čo robí ľudí šťastnými nespočíva v hodnotách, ktoré sa dajú kúpiť za peniaze. O to však hlbšia a zákernejšia môže byť závisť. Množia sa anonymy, udania, ohovárania a úcta k človeku sa dostáva na pokraj nášho bytia. Život sa začína komplikovať, rušivo sa zasahuje do najkrajších ľudských vzťahov. Niekedy však nemôžeme takýmto nepríjemnostiam zabrániť. Avšak v súbore múdrych a šťastných ľudí nechýba schopnosť pripravovať si denné, možno týždenné, ba aj vzdialenejšie ventily preniknuté láskou k druhému človeku na uvoľnenie prežívaného napätia.

         Človek by mal žiť tak, aby v ňom pohľad naspäť nevzbudzoval roztrpčenie.  A tu ma napadá iná pieseň. Prišli mi z nej na um iné slová – zachráňte ľudí pred „ľuďmi“.                                                                                     

Mgr. Edita Andrášiová