Naše srdcia bijú folklórom, aj keď je ticho

Veselá nálada i priateľská atmosféra sprevádzaná živou hudbou, ktorej tóny a rytmus zahrievajú srdcia a nútia nás oddať sa tancu a spevu. Jedinečnosť pestrých krojov, v ktorých sa skrýva množstvo úsilia a driny, to všetko tvorí čaro folklórneho sveta. Slovenský folklór obohacuje naše životy už nespočetné množstvo rokov, veľa z nás sa mu plne oddalo a nedokázalo si bez neho predstaviť svoje každodenné chvíle. Až doteraz.

Folklórny súbor VATRA Tlmače  spája ľudí s rovnakou záľubou a  vášňou  už od roku 1952. Za ten čas sa v ňom vystriedalo množstvo nadaných muzikantov, spevákov a tanečníkov. Všetci odhodlane a vytrvalo prezentujú svoju folklórnu hrdosť i nadšenie a šíria ju nielen na slovenskej pôde, ale aj v zahraničí. Vystúpenia, festivaly, či oslavy sprevádzané smiechom i zvukom hudby a spevu, to všetko udržiava slovenský folklór v neustálom rozmachu. „Myslím, že v našom regióne bola VATRA dlhé roky liahňou a dobrým základom aj pre ďalšie folklórne kolektívy. Veď náš mnohoročný výskum folklórnych tradícií pomohol uchovať to, čo by už bolo nenávratne preč,“ povedala pani Anna Urbanová.

Pre mnohých „Vatrákov“ je folklór viac ako hobby, prerastá totiž do niečoho oveľa podstatnejšieho. Veď aj takto zneli slová vedúceho seniorskej zložky FS VATRA Senior Ľuba Káčera: „Myslím, že môžem povedať, že folklór je súčasťou našej rodiny. Či to bola dcéra, keď bola na strednej a chodila do Vatry, tiež manželka,  hoci predtým, ako sme sa vzali, k folklóru nemala vôbec blízko. Spolu sme začali chodiť po folklórnych festivaloch, našli sme veľa priateľov po celom Slovensku, a to všetko vďaka folklóru. Áno, určite je veľkou súčasťou nášho rodinného života.“ „Voľakedy mi pani profesorka Kubalová, šéfka Trenčanu, povedala, že ak sa poriadne srdcom nakazím folklórom, tak to mám už doživotne. Po tých rokoch viem, že mala svätú pravdu,“ dodala pani Anna Urbanová.

Pred dvoma rokmi sa naše životy, vrátane radostí či drobných starostí, prudko odlišovali od tých súčasných. Po celý rok sme oslavovali tradície, sviatky a rôzne významné dni spojené s históriou súboru či jeho členov. Fašiangy, Veľká noc či stavanie mája, to všetko pre nás predstavovalo možnosť stretnúť sa a ľudovou hudbou i spevom rozozvučať celú obec. Konali sa festivaly, zájazdy, vystúpenia vo väčších aj menších obciach. V  nich sme kus svojej hlboko zakorenenej lásky k folklóru preniesli na divákov a vďaka ich radosti ju nútili rásť, kvitnúť.  Bolo nám cťou byť súčasťou svadieb, o polnoci začepčiť nevestu  a šíriť tak ľudové tradície a zvyky, ktoré sú aj napriek súčasnej modernosti stále žiadané a obdivované. Počas celého roka sme spolu trávili svoj voľný čas, zabávali sa a užívali si hluk a pestrosť našej kultúry. Jedného dňa však hudba a spev utíchol, ľudský kontakt oslabol a všetko zostalo sivé.

Spomínam na naše večné sťažnosti, ktorými sme ako mladé Vatráčky vedeli našich vedúcich poriadne potrápiť. Počas tancov na nácvikoch sme nevládali a svoje menej obľúbené tance sme nechceli tancovať. Na vystúpeniach nám bola buď príliš veľká zima, príliš veľké teplo, príliš ťažké kroje, málo jedla, málo vody, nevhodné miesto na prezliekanie, príliš malé javisko a ďalšie množstvo nevýhod, ktoré nám napokon aj tak zážitok a dojem neskazili. „Najviac nepríjemné situácie boli najmä vtedy, keď sme si zabudli na vystúpenie zbaliť časť kroja alebo sme skazili určitý tanec,“ spomína členka FS Vatra Veronika Bogdáňová. „V konečnom dôsledku sú to však veci, na ktoré spomíname s humorom.“

 Čo by sme však teraz za to dali … Ako radi by sme všetci vymenili tepláky, pyžamá či tenisky, v ktorých teraz trávime všetok svoj čas a nahodili sa do ťarchy našich tekovských krojov, na hlavy nasadili naše bohato zdobené čepce, obuli si čižmy a pretancovali v nich celé dni. Maličkosti každodenných nácvikov, rozhovory s priateľmi, atmosféra tvorená všetkým tým, čo zbožňujeme, to všetko nám bolo náhle odobraté. „Najväčšia strata je okrem kondície určite nedostatok osobného kontaktu a tým možno aj ochladnutie vzťahov medzi nami. Chýba mi tá priateľská atmosféra, dokonca aj to neustále frflanie a sťažovanie sa,“ prezradil Pavol Bátovský, vedúci súboru.

„Najpodstatnejší zo súboru sú pre mňa priatelia. Sú to ľudia, ktorí patria, dá sa povedať, do našej rodiny. Poznáme sa veľa rokov,  máme spoločné zážitky a príbehy. To ti nikto nemôže vziať,“ tvrdí Ľubo Káčer. „A čo mi chýba, to je z predchádzajúcej vety jasné. No a samozrejme pohyb tiež.“ Folklórny súbor Vatra totiž pre nás mnohých predstavoval jedinú voľno časovú fyzickú aktivitu, pri ktorej sme dokonca mohli robiť to, čo milujeme. Takmer každodenné tréningy nám pomáhali zlepšovať kondíciu a vynahradiť sedavý režim strávený v školskom, pracovnom či domácom prostredí.

Napokon, je to už rok, čo sme svoju folklórnu činnosť prerušili, javiská stíchli a  zaľahli prachom. Pandémia nám rúškom zakryla ústa. My však čakáme na deň, keď ich budeme môcť odkryť a náš smiech  i naše piesne budú znieť hlasnejšie ako kedykoľvek predtým. Folklórny oheň v nás horí už príliš dlho a doposiaľ ani na okamih nevyhasol. Zahrieva nás nádejou, že už čoskoro táto pandémia skončí a my budeme môcť pokračovať v tvorení a šírení folklórnej krásy, pýchy našej vlasti.

Emma Fábryová