Tokio je najväčšia metropolitná oblasť vo svete podľa počtu obyvateľov. Rozkladá sa na ploche 13 500 km², čo je viac ako rozloha Bratislavského, Trnavského a Nitrianskeho kraja dokopy a žije tu okolo 35 miliónov obyvateľov.
Tokio a jeho maratón patrí medzi TOP 6 svetových maratónov (Londýn, Berlín, Chicago, Boston, New York) a je túžbou mnohých maratóncov vlastniť jednu veľkú medailu poskladanú z menších medailí z týchto 6 maratónov. Samozrejme aj mojou.
No a do toho mesta som vďaka bežeckej komunite zo Slovenska mohla vycestovať a zúčastniť sa ho. Je to jeden z maratónov, na ktorý sa je veľmi ťažké dostať. Jedna z možností je prihlásiť sa do lotérie a čakať…..ak sa na teba neusmialo šťastie, ďalšia možnosť sú cestovné agentúry, ktoré ale musia mať na tento maratón kúpenú licenciu. Tieto cestovné agentúry však predovšetkým uprednostňujú v prvom rade záujemcov z vlastnej krajiny. Napokon sa podarilo nájsť miesto pre mňa cez jednu argentínsku „cestovku“, keďže ma nevylosovali.
A tak som napokon koncom februára letela. Trasa : Viedeň-Zurich-Tokio, trvala takmer deň a noc, po troch dňoch aklimatizácie nastal deň „D“ maratón – môj 399 v poradí.
Japonskí organizátori nič nenechali na náhodu, všetko mali do detailov premyslené a aj zrealizované. Počnúc bezpečnostnými opatreniami pri prezentácii, pri nástupe na štart, pri šatniach, toaletách, pri čakaní na svoj štart (mimochodom, ja som na svoj čakala vo veľmi chladnom počasí až dve hodiny), aj pri dobehnutí do cieľa. Organizátorov bolo na stovky, boli nesmierne starostliví a ústretoví, zdvorilí – na druhej strane neskutočne prísni a nemohlo sa stať, že by niekto z maratóncov na zem zahodil čo i len papierik, nie to ešte použitý pohár. Také niečo som nevidela zatiaľ nikde vo svete.
Je jasné, že za tie tri dni pobytu, ktoré som mala k dispozícii som z mesta veľa nevidela. A aby som bola úprimná, mňa obrovské moderné „mrakodrapy“ nevedia osloviť, skôr prekrásne starobylé záhrady (napr. ja som bývala v hoteli, ktorý stál v niekoľko storočnej záhrade a ešte zo 40 poschodia bolo vidieť plávať rybičky v jazierku).
Veľký dojem na mňa urobil ostrov s obrovským výstavným centrom, vybudovaný na smetisku z Tokia, alebo napr. metro, kde v istých hodinách sú ružové vagóny vyhradené len pre ženy, aby sa vyhli tlačenici a tá veru v čase špičky bola pozoruhodná. Na druhej strane chceli mať Japonci Eiffelovu vežu, Sochu Slobody tak si ju tiež postavili a majú aj iné „odpozerané“ zo starého kontinentu. Jedno je isté, kto chce vedieť viac o meste, určite tam musí stráviť podstatne viac ako necelé tri dni.
Toľko o mojej krátkej a ďalekej ceste.
Eva Seidlová
